Sviatok sv. Valentína

Svätý Valentín pochádzal z mesta Terni v Taliansku. Presný dátum jeho narodenia história neuvádza.  Uvádza však, že sa stal biskupom a neskôr pôsobil v cisárskom Ríme. Jeho skutky sú úzko späté s vládou cisára Claudia II.

Claudius s obľubou organizoval vojenské výpravy, ale bol veľkým odporcom rodinných vzťahov svojich legionárov. Podľa jeho názoru, by nemal byť vojak ženatý. Nemal by si založiť vlastnú rodinu, pretože tým oslabuje svoju bojaschopnosť a obetavosť. Preto zakázal svojim vojakom uzatvárať manželstvá. Kňaz Valentín však tento zákaz ignoroval a naďalej tajne sobášil zamilované páry. Keď to zistil cisár, dal tohto kňaza uväzniť. Valentín  neprestal konať dobro a vo väzení liečil chorých kresťanov. 14. Februára v roku 269 nášho letopočtu, ho popravil kat. Pred svojou popravou  prinavrátil zrak a sluch dcére svojho žalárnika. Legenda hovorí, že sa do nej zamiloval. Z jej otca sa vďaka tomuto zázraku stal veriaci človek a dal sa pokrstiť spolu s celou svojou rodinou.

Skutky svätého Valentína sú zaznamenané v diele Zlatá legenda (Legenda aurea) z rokov 1255 – 1266. Sú po ňom pomenované aj katakomby v Ríme.

Sviatok svätého Valentína sa začal v katolíckej cirkvi oficiálne sláviť počas pontifikátu pápeža Gelasia I., 14. februára roku 496. Tento sviatok v podstate nahradil pohanské sviatky zvané Luperkálie. Tie sa od nepamäti v Ríme slávili 15. februára a boli oslavou známej vlčice, ktorá odchovala legendárnych zakladateľov mesta Romula a Rema. V tom čase sa slávili v celej krajine aj dni bohyne plodnosti Juno, ktoré boli spájané s rituálnymi očistami od zla a s oslavou ženskej plodnosti. Ženy a dievčatá boli pri tejto príležitosti obdarovávané kvetmi. Tieto oslavy často prerastali do bujarých a neviazaných orgií a preto ich pápež Gelasius I. v roku 494 zakázal. Aby však cirkev  „nahradila“ verejnosti ich obľúbený sviatok, presunula ho o jeden deň skôr a zasvätila ho svätému Valentínovi. Ten sa vďaka svojim skutkom stal patrónom snúbencov a zamilovaných.