História vyšívania

Vyšívanie je technika stará niekoľko tisíc rokov. Zmienka o vyšívaní siaha až do obdobia neolitu (mladšia doba kamenná). V Číne bola táto technika známa od praveku, neskôr sa objavila v Indii a Egypte. Za najstaršiu výšivku v Európe je považovaný 70 m dlhý vyšívaný koberec z 11. storočia. Ide o vyšívaný príbeh normandskej invázie do Anglicka. V 13. a 14. storočí sa začali výšivkou zdobiť omšové rúcha, ktoré sa vyšívali v kláštoroch. Na Slovensku sa vyšívanie rozvíjalo  od 15. storočia, kedy vznikali aj prvé výšivkárske cechy. V 14. a 17. storočí sa v súvislosti s renesančnou záľubou v prepychových výšivkách začali zakladať výšivkárske dielne na panských sídlach a hradoch. Spoločne v nich pracovali šľachtičné a vidiecke ženy. Väčšinou pod vedením mníšok alebo tureckých krajčírok, ktoré vnášali do výšivky orientálne techniky a vzory.

Vývoj ľudovej výšivky u nás, vyvrcholil v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. V tomto období sa vytvorila široká škála lokálnych typov výšivky. Najväčšou bohatosťou techník a vzorov sa vyznačovala výšivka zo západného Slovenska. Dominovala tu výšivka predkresleného vzoru. Stredné Slovensko bolo charakteristické technikou počítaných nití. Na východnom Slovensku sa výšivka uplatňovala iba skromne. Súčasti odevu sa zdobili pretkávaním. Pozornosť odborníkov a širokej verejnosti sa upriamila na ľudovú výšivku v druhej polovici 19.storočia. Neskôr popri tradičnej výšivke na krojoch, ktorá bola určená pre folklórne súbory, vznikal aj nový sortiment úžitkových a dekoratívnych výrobkov.

Výšivky na slovenských krojoch sa vyznačovali vlastnou osobitosťou. Na ich tvorbu sa používalo podomácky vyrobené plátno a na vyšívanie domácky spriadaná priadza, ktorá sa takmer nelíšila od podkladového materiálu. Konopné plátno sa tkalo najmä na južnom a západnom Slovensku. V severnejších sa pestoval ľan, pričom na strednom Slovensku sa používali obidva druhy materiálov. Na výrobu priadze sa taktiež využívalo konope a ľan. Prvé výšivkové stehy boli tvorené len rytmicky kladeným stehom a variáciou stehových prvkov. Touto technikou sa textil spájal. V niektorých oblastiach sa farebnosť výšivky rozvinula do pestrého ornamentu.

Na ornamenty v ľudovej výšivke vplývali rôzne slohové prúdy, najmä renesancia. Stopy v ornamente zanechal aj barok, ale aj mnohé štylizované rastlinné prvky, ktoré sú orientálneho a  tureckého pôvodu. Podstatnú časť motívov a vzorov si ľud vytvoril sám, pričom nemožno presne oddeliť tvorbu čisto ľudovú od tvorby ovplyvnenej cudzími vzormi. Obidve línie sa navzájom ovplyvňovali a dopĺňali. Vzory výšiviek ovplyvňovali aj iné druhy umenia. Motívy boli čerpané z nástenných malieb, no boli ovplyvnené aj prírodou. Vyšívali sa kvety, stromy, listy či plody, pričom jednotlivé motívy mali svoju symboliku.