Advent a Vianoce

„Nástup zimného obdobia časovo splýval s adventom, čiže so začiatkom cirkevného roka. Cirkevný rok sa v stredoveku začínal Veľkou nocou alebo Vianocami. Veľkonočné obdobie ostalo jeho najvýznamnejším úsekom aj po presune tohto termínu na prelom novembra a decembra, teda na začiatok adventu. Pojem advent pochádza z latinského slova adventus, čo môžeme preložiť ako príchod alebo očakávanie príchodu Mesiáša. Adventné obdobie sa začína štyri nedele pred Štedrým dňom. Do cirkevného roka ho zaviedol roku 600 pápež Gregor Veľký. Najskôr trvalo až osem týždňov, ale od roku 922 (pápežom bol vtedy Ján X.) platí, že ide o štvortýždňové obdobie a prvá adventná nedeľa je vždy tá, ktorá je najbližšia k poslednému dňu novembra. Adventu patrí v celku liturgického roka osobitné postavenie ako času preniknutému duchom očakávania a príprav na veľké udalosti spojené s narodením Ježiša Krista. Prípravy na Vianoce sa chápu predovšetkým v duchovnom zmysle a ich základom má byť celkové stíšenie, pokánie, skoncovanie so zlozvykmi a s neresťami nakopenými za celý rok, aby sa mohlo hovoriť o skutočnom novom začiatku nielen v živote cirkevného spoločenstva, ale aj v živote každého kresťana. Bolo treba, okrem iného, pomeriť sa s hnevníkmi a napraviť spáchané zlo, čo nebývalo v rámci dedinského spoločenstva také jednoduché a neraz si to, najmä od hrdých gazdov, žiadalo veľa sebazaprenia. K štedrovečernému stolu si však mali sadať len tí, čo si urovnali všetky sváry nazbierané cez rok, zabudli na odplatu zla zlým a vzájomne si odpustili. V advente sa ľudia zvyčajne postili, preto sa neraz hovorilo aj o tzv. malom pôste. Platil zákaz tanečných zábav a svadieb, muzikanti odložili hudobné nástroje. Po Slovensku sa žartovne hovorilo, že v advente aj psy tichšie brešú… Advent bol, pravdaže, aj obdobie prípravy domácností na nastávajúce sviatky. Tak, ako to poznáme dodnes, bolo treba všetko vyčistiť, vyprať šatstvo a poumývať okná. V závere adventu prišiel čas na vypekanie koláčov, pečenie oblátok, na zabíjačky, prvé stáčanie mladého vína a podobné činnosti. V adventnom období sa chodievalo na ranné sväté omše — roráty. Boli osobitne zame­rané na úctu k Bohorodičke. Názov roráty pochádza zo žalmu, ktorý sa začína Rorate coeli desuper… (Rosu dajte, nebesá…). Na roráty sa vstávalo už pred brieždením, ľudia sa vydávali na cestu do chrámov zababušení do teplého oblečenia, svietili si lampášmi, sviečkami či neskôr baterkami, brodili sa snehom. Deti v kostoloch zapaľovali sviečky ako symbol očakávania narodenia Spasiteľa. Chodenie na roráty malo svoje osobité čaro.“ (NÁDASKÁ, 2012, s.13, 14)

Význam vianočných sviatkov

Pôvod slova Vianoce je podľa historických prameňov v staronemeckom „deň wihem Nachten“. Tento výraz vo voľnom preklade znamená posvätné noci alebo sväté noci.

Pre kresťanov na celom svete sú Vianoce rovnako ako Veľká noc veľmi významným sviatkom. Znamenajú pre nich deň narodenia Ježiša Krista a začiatok jeho putovania a šírenia evanjelia.

Pravoslávna cirkev slávi Vianoce v inom období, než väčšina obyvateľov sveta, ale v súčasnosti to už nie je pravidlom. Napríklad v Bulharsku alebo Grécku sa aj pravoslávni veriaci prikláňajú k obdobiu od 24. decembra. V každom prípade sú Vianoce po Veľkej noci najvýznamnejším sviatkom pravoslávnej cirkvi. Začínajú 28. novembra pôstom, ktorý trvá 40 dní a končí veľkou bohoslužbou. Hlavné sviatky sú 6. a 7. januára. Pravoslávne Vianoce končia 19. januára a ďalšou veľkou udalosťou je sviatok Kristovho krstu.

Židovské sviatky Chanuka sa oslavujú osem dní. Ich začiatok sa každý rok mení podľa židovského kalendára, ale vždy pripadá na naše vianočné obdobie. Podľa Židov, ale Chanuka nemá okrem ročného obdobia a toho, že židovské deti dostávajú malé darčeky, s Vianocami nič spoločné. Chanuka je pre Židov významná predovšetkým tým, že svoje náboženstvo otvorene prezentujú ostatnému svetu, pretože väčšina ostatných židovských sviatkov je uzavretá predovšetkým pre ich spoločenstvá.

Pre ateistov majú Vianoce iný ako cirkevný význam. Vnímajú ich skôr ako dni pokoja, pohody a spokojnosti.

Symboly Vianoc

Betlehem

Miesto, kde prišiel na svet Ježiš. Tradícia stavania betlehemov je staršia ako zdobenie stromčeka. Založil ju František z Assisi, ktorý v roku 1 223 pri oslave narodenia Krista postavil v jaskyni živé jasle so zvieratami a ľuďmi. Táto tradícia sa rozšírila do celého sveta. V rôznych krajoch sa stavali iné betlehemy. Najčastejšie ich bolo vidieť v kostoloch a okolo 18.storočia sa začali objavovať aj v domácnostiach šľachty a nakoniec prenikli aj medzi vidiecky ľud. Ako materiál sa používalo drevo, papier, cesto, kukuričné ​​listy, vosk, sadra, či hlina. Ťažiskom betlehemu boli jasličky s dieťatkom, Panna Mária, svätý Jozef, vôl a osol. Okolo boli pastieri, ovečky, Traja králi a ďalšie postavy zo života.

Vianočný strom

Presný dôvod použitia ihličnatého stromu ako vianočného symbolu, nie je presne známy. Snáď je to preto, že strom spája všetky tri časti sveta. Svojimi koreňmi zasahuje do zeme (peklo), kmeň symbolizuje materiálny svet (očistec) a vetvy siahajú do neba (nebesá). Ihličnany sú stále zelené, teda ide o symbol večného života. Zdobenie stromčeka záviselo na krajových zvyklostiach a na sociálnom postavení danej rodiny. Na výrobu ozdôb sa používali iba prírodné materiály v podobe orechových škrupín, zrno, kukurica, korenie, slama, kukuričné ​​listy a ústrižky textilu. Na strom sa vešali jabĺčka, v múke obalené orechy a šišky, z papiera sa vyrábali hviezdy, reťaze a rôzne kvety. Na stromčeku boli aj rôzne vianočné cukrovinky, pečivo, perníčky, figúrky a praclíky, farbený cukor a krížalky. Všetky ozdôbky sa vešali na tenkú červenú stužku. Sklenené vianočné gule sa objavili až koncom 19. storočia. Rozsvecovanie vianočného stromčeka pripomína pohanskú oslavu návratu slnka, teda slnovrat. Kresťanská filozofia však hovorí o svetle, teple a láske v našich srdciach.

Imelo a Vianoce

Imelo k Vianociam neodmysliteľne patrí. Bolo kedysi súčasťou aj pohanských obradov,  je mu prisudzovaná magická moc a je opradené radom povier. Niet divu, veď imelo rastie vysoko na stromoch, ktoré opadajú, avšak ono zostáva stále zelené. Dozrieva v zime, keď nedozrieva takmer nič a jeho plody vyzerajú ako perly. Po odtrhnutí imela časom zožltne a pripomína tak slnko a jeho životodarnú silu. Imelo zavesené v dome prináša dovnútra šťastie a lásku, ochraňuje proti čarodejniciam a zlým duchom. Je ochranou aj proti ohňu. Čím viac má bobuliek, tým viac šťastia prináša svojmu majiteľovi. Jeho čarovná moc sa zvyšuje, ak je imelo darované, nie zakúpené. Podľa starých Keltov imelo prináša plodnosť a s tým súvisí aj   zvyk bozkávať sa pod zaveseným imelom. Ľudia verili, že imelo má moc vyvolať a udržať vzťah muža a ženy pohromade vďaka svojim lepivým guľôčkám.

Ryba a Vianoce

Narodenie Ježiša sa datuje do obdobia, kedy práve končil vek rýb, preto je s Ježišom tento symbol spätý. V našich krajinách je od 19.storočia ryba súčasťou štedrovečernej hostiny a je považovaná za pôstne jedlo. Pri pitvaní ryby si schovajte pár šupiniek do peňaženky, aby sa vás držali v budúcom roku peniaze.

Zvon a Vianoce

Ich hlas je vraj prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi a povznáša ľudskú dušu k Bohu. Každý zvon má svoje „srdce“, ktoré keď sa rozozvučí, hlása príchod nádeje a radosti.

Darčeky na Vianoce

Vianočné darčeky majú svoj pôvod už v legende o narodení Ježiška. Aj jemu ľudia nosili všetko, čo práve mali, aby pomohli Svätej rodine. Zmyslom vianočného obdarovávania, by mala byť radosť nielen z toho, že darčeky dostávame, ale predovšetkým z toho, že ich darujeme. Ide o prejav priazne, úcty a lásky a o snahu pripraviť blízkym krásne prekvapenie.

 Vianočné pečivo

Tento zvyk je až z konca 19.storočia. Podľa neho by na stole malo byť sedem alebo trinásť druhov vianočného pečiva. Najvýznamnejším vianočným pečivom je vianočka, o ktorej sú zmienky už v 16.storočí a viaže sa k nej veľa povier. Vianočka sa plietla z deviatich prameňov, pričom štyri spodné znamenali slnko, vodu, vzduch a zem. Tri pramene uprostred symbolizovali rozum, cit a vôľu a vrchné dva pramene predstavovali lásku a múdrosť. Pri pečení vianočky si gazdiná mala vziať bielu zásteru, a šatku a pri miesení cesta nesmela s nikým hovoriť. Pri kysnutí cesta mala skákať veľmi vysoko, snáď preto, aby cesto nadskočilo. Niekde sa do vianočky zapekala minca a kto ju našiel, zaistil si tým zdravie a hojnosť na ďalší rok.